Nádej

Koľko krát
som plakala do rukáva tmavej noci
keď prikryla ma svojím deravým plášťom.
A ja cez tie jasné diery
som videla teba.
Bolo srdce.
Horelo, tlelo, vyhaslo,
popol rozfúkal vietor našich dní...
zaniesol ho do diaľky
a už nedonesie späť.
Tam niekde sám, opustený
sa bude pokúšať znova tlieť.
Potichu rozdúcha svoju pahrebu,
niekde inde,
s inou zápalkou.
Najskôr pomaly...
len tak...
Iskra k iskre sadne váhavo
a možno opäť zhasne.
Poletí ďalej ku hviezdam.
No niekde nájde to správne ohnisko,
tú pravú zápalku.
A popol začne tlieť, horieť...
Srdce začne biť.
A bude ráno...