Po strofe

Nuž, drahý môj, vieš,
rada by som
napísala taký verš,
ktorý by sa natoľko vydaril,
že by to za mňa celé vyjadril...
Prezradil by, čo tak dlho cítim,
no netajil by ani moje obavy
z toho, že si Ťa vôbec nezaslúžim,
hoci z celého srdca iba Teba ľúbim.
Už dávno však viem najdrahší, že
láska k šťastiu nestačí...

Z básne jeden riadok celkom
iste neodhalí všetok prudký
cit; - pre ktorý - nech je
akokoľvek sladký, zmätok
kvitne v mojom srdci...
Dušu moju strápenú, čo čistým
hriechom len je krstená, sprevádza
navždy minulosť zahmlená,
nemala by som teda ľúbiť anjela...

Z jediného verša je už
dávno báseň dlhšia
ako sonet, no ja sama
v ňom nepočujem znieť
melódie tón ten, pre ktorý
odhodlala som sa len
vdýchnuť život do obyčajných slov, tak,
ako skladateľ do notových osnov, keď
hľadá tie správne akordy
na vyjadrenie svojej hudby.

Kde sa ale stala chyba, že som
si záväzok ešte nesplnila?!
Ach, milý môj,
dovtedy budem to skúšať vari,
kým sa mi Tvoju
lásku získať nepodarí...!