Zabudnutá

Som ako studnička zabudnutá v poli.
Žriedielko čisté mám, plné dobrej vody.
Vďačne ju ponúkam, však nikto nechodí.
Napiť sa, nabrať si z mojej dobrej vody.

Som ako čakanka. Kvietoček belasý.
Na úvrati čakám. Vyzerám kohosi...
Od jari do leta a potom ďalej zas
kým moje okvetie nespáli pozdný mráz.

Som ako žitný klas zašliapnutý v blate.
Dozrieť mi doprial čas v zrno plné, zlaté.
Nikto ma nezdvihne, mnou sa nenasýti,
chuť mojich plných zŕn nikto neprecíti.

Som jak biela briezka na strmom úbočí
len vietor ma bozká, nazrie v hĺbku očí.
Šepká mi o láske a večnej ľúbosti
a z rias mi zotiera teplý prúd ľútosti.

Nikto ma neláska, nedá lásky sľuby.
Chcem samu seba dať a nič zato nežiadať
od nikoho z ľudí.
Cit srdca vypudiť,
veľmi veľmi ľúbiť
i keď ma ON neľúbi.

Nikto ma neľúbi.


Anna Vodičková