Ustráchaná maringotka

Niečo cítim.
Niečo konkrétne a zároveň abstraktné
Ale bojím sa priradiť meno
Aby som nemyslela,
Že je niečo
čo vlastne nie je.

Nechcem riskovať sklamanie.
A pritom stále domýšľam budúcnosť
I keď neviem ako dopadne.

Tak mierny strach ma zviera.
Bojím sa ľudí a odmietnutia
A neviem už kedy je čo realita a kedy výmysel,
Zrodený z čistého domýšľania.

Tak radšej by som mala nechať
Plávať loď s kurzom života
Nestarať sa o to, čo má byť
A snáď sa na mňa usmeje
Šťastena.
Možno teraz a možno inokedy.