KAŽDÝ SÁM

Sedím pri okne.

S hlavou sklonenou

a kávou čerstvo zaliatou

píšem báseň do oblakov

O nás dvoch.

Koľkokrát

sme z toho okna

hľadeli spolu

a robili si navzájom

nejakú tu zlobu?

počúvali slová

múdrych pánov slova

a hýbali sa

do rytmu zabudnutých melódii...

Už však nie sme my

Sme len ja a ty

Rozdelili sa naše cesty

a teraz musí kráčať každý sám.