Veci, čo sa nemenia

Keď život prepíše náhle scenár,
sú veci, čo sa nemenia,
chcem ležať v tvojom náručí
na lupeňoch ruží, aj hŕbe kamenia.

Až na dno duše pred tebou nahá,
vrstvu za vrstvou strach odkladám,
v každej z mojich podôb ma ľúbiš,
bezpečný prístav v tebe nachádzam.

A tvoja náruč je tu pre mňa,
raz plná vášne, inokedy tíšivá,
vždy pevne chytíš moju dlaň,
keď pôda začína byť neistá.

Ty asi ani nevieš, koľko dávaš
radosti, pokoja, nehy aj vášne,
necítim sa sama a stratená,
aj keď svetlo na noc zhasne.

Odovzdávam sa ti stále znovu,
dušu, aj každučkú bunku tela,
lebo viem, že v tvojich rukách budem
konečne tam, kde som vždy chcela...