Snívam, Snívam

Snívam, Snívam

Mesto spí, pod závojom tmy sa skrýva,
srdce mi bije pomaly, spomienka nevinná.
Mesiac svieti slabo, jeho svetlo tíško kýva,
každý kút tichý mi ťa pripomína.

V závoji noci, keď hviezdy sa blyštia,
a ticho kraľuje nad celou ríšou sna,
v hlbinách duše, spomienky krížovku lúštia,
a každý detail vráti sa mi zvoľna.

Je to zvláštne šepkať tvoje meno,
ako pavučina, čo v kúte sa skrýva,
pripomína mi sen, zabudnuté bremeno,
ktoré v srdci už dlhší čas býva.

A snívam, snívam, že si tu so mnou blízko,
že cítim tvoju dlaň v mojej, teplú a pevnú,
že počujem tvoj hlas, ten tón tak ľúbezne nízko,
a že zabudnem na túto bolesť nekonečnú.

Ten sen šepkaný pod hviezdou vzlyká,
v plameni sviec, ako tma páli sa,
teraz sú len ozvenou, čo občas prebliká
vyryté v kameni na večnosť zdali sa.

Hľadám ťa v každej tvári, v každom úsmeve,
v každej hviezde, čo na oblohe žiari,
v každom vánku, pri každom speve
v každom sne, ktorý svieti na tvári.

A snívam, snívam, že si tu so mnou blízko,
že cítim tvoju dlaň v mojej, teplú a pevnú,
že počujem tvoj hlas, ten tón tak ľúbezne nízko,
a že zabudnem na túto bolesť nekonečnú.

No nájsť ťa nemôžem, zmizla si navždy preč,
v labyrinte snov, kde skutočnosť mizne
a jediné, čo mi zostalo, je táto horká reč,
keď na mňa temnota hrozivo zízne.

Možno to je len sen, klamná predstava,
že ty si šťastná a ja, no, ja to prežijem.
Aj keď tá bolesť v srdci mi stále ostáva
a teba si zachovám v spomienke - ja viem!