Ráno plné krásy

Ráno plné krásy

Ó, jemná kvapka vody na kvete vie,
prečo skrýva v sebe nežnú silu,
šepot tichý, v ušiach dvakrát znie,
keď srdce, srdcu podá lásku milú.

Ó, kvapka, sestra tichých hviezd nočných,
čo strážila zem pod pláštikom tmy,
teraz sa mení na slzu dní mocných,
aby ohlásila, láske, že tu sme i my.

Vie, prečo lupene kvetu sa chvejú,
pod jej dotykom, chladivým a čistým,
tajnú modlitbu hneď spievajú,
v rannom vánku, s lúčom zlatistým.

Vie, prečo v srdci púčik tak bije,
čakajúc slnka horúci bozk slávny,
ako keby už dávno vedel, že žije,
pre ten okamih, krásny, očakávaný.

V jej kvapke drobnej, svetlo sa lomí,
jak zrkadlo snov, čo ešte len prídu
a tajomstvo noci pomaly zlomí,
sľub svitania, kým sa hviezdy zas zídu.

Si odraz slnka v krištáľovej sfére,
kde tajomstvo sa v tichu načne.
Si nádej, čo prebúdza svedomie vo viere,
že láska v nás večne horieť začne.

Si hviezda jasná, čo za noci svieti,
ukazuje mi cestu v tme hustej,
si maják verný, čo svetlom doletí,
v nekonečnej diaľke pustej.