Princezná

 

 

 

                        PRINCEZNÁ

 

 

 Žije istá princezná 

 v kraji veľmi ďalekom, 

 takmer nik ju nepozná, 

 zavrhnutá človekom.

 

 Samoľúba, rozmarná, 

 obýva vraj pustý hrad, 

 márnou pýchou nezmarná, 

 ktože by ju mal len rád ?

 

 Iba hŕstka biednych sluhov 

 princeznú tam opatruje, 

 parádením vzniklo dlhov, 

 osud jej to nedaruje.

 

 Takto to už ďalej nejde, 

 veriteľ pri plači zúfa, 

 rozšafnosť ťa hádam prejde, 

 stále však len márne dúfa.

 

 Pri zrkadle cez deň stojí, 

 šatami sa parádi, 

 nadváhy sa veľmi bojí, 

 diétu hneď zaradí.

 

 Roky dlhy neplatí, 

 dbá iba na parádu, 

 osud jej to oplatí, 

 zvoláva na poradu.

 

 Znesie vážnu chorobu, 

 snáď sa deva spamätá, 

 biedu, hlad aj porobu, 

 všetky hrôzy pamätá.

 

 Bojuje však statočne, 

 hrdo znáša útrapy, 

 že parádiť sa zbytočne, 

 pre to sa viac netrápi.

 

 Zmenená na nepoznanie, 

 k okoliu vraj veľmi vľúdna, 

 neodmietneš jej pozvanie, 

 usmiata a celkom kľudná.

 

 Mení sa aj pustý hrad, 

 ľuďmi to v ňom ožíva, 

 koniec éry klamstiev, zrád, 

 pochovaných zaživa.

 

 Princezná si princa našla, 

 bije už zvon svadobný, 

 po požehnanie práve zašla, 

 princ jej veľmi podobný.

 

 Nažívajú spolu družne, 

 niet miesta pre žiaden svár, 

 pristupujú k ľudu slušne, 

 život v kraji všetkým dar.