Okamih

Zas kalný prúd mi vošiel do srdca
neviem ako, kadiaľ si cestu našiel
jediný matný okamih
oheň v mojej duši zaplakal
a tou nekonečnou bolesťou pomaly zhasínal

Do diaľky bolo počuť príliv zla
nevedel som, že toľko priepastí je vo mne
a z každej ticho stúpa čierna hmla
čo do svojich pavučín ma zasiahla
a ponorila do temnoty

to more tajných mocností
čo spánkom bolo spútané na dne duše
v tej spenenej riave vĺn sa zrazu prebudilo
pilo v divokej túžbe noci
ten prúd jedu ukrytý
v bažinách zloby

Tak krátky, letmý okamih
tú lásku čo roky do nej vkladala, nenávisť tam gniavi
už márne duša kričí
ten jed , čo do nej bahnom vošiel
žiadna voda už neodplaví...