skláňam dolu zrak,
keď vybaví sa mi význam dnešnej noci..
ty úsmevom prebúdzaš každé ráno,
a ja bdiem za úsvitu polnoci,
ó áno,
umieram ako kvet čo vysychá bez pomoci,
ale tebe je to aj tak jedno..
v tých spaľujúcich dňoch tohto mesiaca.
bez kvapky nádeje len prežívam svoje bytie,
už len z ľahka vydychujem mrtvý vzduch,
čo stále dusí moje telo..
kedy už príde?
ten posledný výdych s ktorým skončí sa moja bolesť?
chcela by som sa smiať ale ty mi to nedovolíš..