Teraz ešte nie
zatiaľ to nevieš
no raz
dúfaš
raz postavíš múr
zo sklených
priehľadných tehál
kvôli slnečným lúčom
aby ťa hriali
rozbíjali tmu
čo bude sa vkrádať
do tvojej duše
lebo smútok
ako zle zatvorený kohútik
bude kvapkať
svoju krv
do tvojej každodennej
rannej kávy
so skvelým plánom
mozgu architekta
vystaviaš múr
zo sklených
priehľadných tehál
ako rakvu
pre spomienky
ku ktorým
budeš sa vracať
pozerať skrz
na všetky úsmevy
čo rozžiarili tvár
len už nepočuješ smiech
ani mäkkosť slov
a keď vztiahneš ruky
neucítiš teplo
dotykov objatí
ale iba múr
nepriestupný
pevný
zo sklených
priehľadných tehál
dúfaš
že nebude krehký
a zostane stáť
keď kvapky tvojich sĺz
budú sa do neho vpíjať
keď budeš sa snažit
zabudnúť
lebo rany
sklených črepín
toľko bolia...
pána beka to je krása, tak smutná pravda
energia smútku, ako poetický tmavý redbull, ST
05.08.2009 01:02:00 | Juraj Hrom
máš úplnou pravdu, i když za zdí, stejně skrz ní vidíš na toho druhého a někdy to hodně bolí ...
03.08.2009 09:25:00 | nejsembásník