Nevesta Elenor

Anotace: Balada o láske a jej trpkom konci, ktorý jej tak často svet jej pripraví.

Kráčala lesom volajúc meno jeho,
z láskou čistou tešila sa na neho
Na bielom koni prišla tam pred polnocou,
vtedy keď noc vládne tou z vlastnou mocou

Rytiera Derna sa však nedočkala,
sama tam volajúc uprostred lesa stala
Aj biely žrebec nepokojom sálal,
akoby tušil že márne tam v tu noc pricválal

Kým ona zúfalo milého volala
a svojimi slzami si vlasy macala
On pri krutom nerovnom boji
už polomŕtvy leží v kroví

V kroví na okraji lesa krváca
a nikoho nie je, kto by to milej odkázal
Že rytier jej srdca teraz umiera
a pritom jej meno z ust mu zaznieva

Keď sa pred úsvitom domov vracala,
v duši jej hlboká rana krvácala
Hviezdy už blednúce, svietili jej na cestu
Vedeli, smrť vede si krásnu nevestu

Vtom svoje meno šeptom začula,
že klame ju sluch si myslela
a však po chvíli znova ledva počuteľne
započula ho znova nezreteľne

Milého z ranou v hrudi objavila
ako práve dušu Bohu odovzdáva
Zaprisahal ju však pred smrťou
"Elenor, nenasleduj ma, cely život máš pred sebou!"
Tiež meno vrahov jej prezradil
aj to že smrteľnú ranu mu knieža zasadil

Machom a kvetmi hrob mu ustlala,
pod mohutným dubom mu odpočinok dopriala
Potom slzu si v mžiku utrela
a ako nemá domov sa vracala

Nik už od nej odvtedy slovka nedostal,
ako nemá čakala kedy príde knieža pán
O par dni naozaj pred jej rodičmi stal,
zo šťastným zvolením ju od nich vyjednal

Nevestu krásnu ledva nohy niesli,
svedkovia podopierajúc ju k oltáru viedli
Podla tradície kňaz napokon všetkých vyzíval
či ma niekto námietky, ak áno aby sa ozval

Mladá deva sa odrazu vzchopila,
v očiach jej čudná iskra zažiarila
"Ja! ja mam námietku otče ctihodný,
nevezmem si ho za dna ani za svetla pochodni!"

"Keby si ma knieža naozaj miloval,
šťastie a nie bolesť by si mi doprial
Len tvoja pýcha a chtíč ťa sem priviedol!
Ty si môjho milého života zlodejom!"

Ženích aj rodičia ovládnutý hnevom
kričali že je bláznivá, ovláda ju démon
Že žiaľom sa jej myseľ pomiatla
aby mlčala a radšej ruku kniežaťu podala

Ona však znova vrahom milého ho nazvala
a vzápätí dýku z rukáva vytiahla
Vrazila ju až po striebornú rukoväť,
do svojho mladého srdca im na odpoveď

Tak skončila láska dojemná
Rozdelená životom a smrťou zas spojená