Stojím na brehu dažďa
a obávam sa tam skočiť
celý
pri pohľade na budúcnosť
mi pod strechou bezmocnosti
aj tak mokne zrak
je deravá
a nemám hrnce
aby som zbieral
ingrediencie šťastia
ako dažďovú vodu
do zásoby
keby sa mi ešte niekedy
chcelo trochu žiť
ostanem radšej spať
sny sú vždy krajšie
pretože sa neplnia
Každý předmět má břehy a taky splav, tak plav, hlade po životě...
Ty poslední dva řádky. Kdyby se plnily, možná bychom byli klamaní a klamaný...
06.09.2018 14:59:18 | Philogyny1