Dosť

Dosť

Večer možnosti otvára
vína, sotva na dne pohára
po láske cítim hlad
skúšam šťastie, ako v raji had.

V modrej diaľke slnko zaspáva,
blúdi, v kompase ihla váhavá.
Stopy sú jasné, ale cesta je zložitá,
v piesku času stráca sa, v srdci prázdnota.

Blúdim nocou, ako postrelené zviera
spánok veriť nechce, len sa vzpiera
v tichu noci cítim, že nesmiem klamať
jedným dotykom všetko zmazať.

Padá zlatý hviezdny prach
mesiac si pláva v jazerách
opustená chvíľa, cúvajúci čas
bez slov, stratil sa zas.

Mlčí aj háj, mlčia skaly
mračná dažďom zaplakali
ponad mestá, lúky, lesy
v pustom poli posteľ ustelie si.

Dážď padal, tichý a nemý
priložil som bosé nohy k mokrej zemi,
akú krásu ráno si v batohu nosí,
keď s nocou ešte zápasí.

Pozerám k výšinám za mračná
kedy spadne posledná hviezda zázračná
svietila všetkým pre radosť,
stačí, už toho bolo Dosť!