Smutno mi

Ticho dnes zašumel jesenný háj,
sivé je nebo, však pestrý je kraj,
zima sa blíži, letu zamávaj,
krásny je ten náš svet, je to náš raj.

Prši a prší a snáď snežiť bude,
cez okno čerpáme v jesennej nude.
Farebné lesy a príroda v klude,
napadlo Ťa už, že raz tu nebude?

Že okno otvoríš, bude tam púšť,
lebo veľa chceli, zostala spúšť.
Kde mólo bolo, len zostala súš,
hrdzavá spomienka, čo príde tuš.

Voda padať bude, slaná nám z očí,
svet sa tvári, že sa bez nás točí.
Kyslý úsmev, keď minulosť močí,
vidíme v zrkadle a máme z očí?

Motýľ sa zbalil a nietopier tiež,
sniežik žltý prosím, snáď už neješ,
Už nie sme deti a následky, vieš?
Nesieme všetci a vinní tiež, kiež!

Smutno mi, keď veľký pán Arktiky,
Biely maco, ZOO, škrabe kulki.
Nezostane nám už, ani kritiky,
položía život za teoretiky.

Vlci sa blížia,
tak strieľajme ich.
Ovce nám kántria,
veď nedáme ich.
Baran však stojí
a nedbá tých,
vlkov je treba,
a čo bez nich?

Levi a tigri masox grilujú,
srny a lane sóju pestujú.
Pozri sa na ne, tí vegetujú,
a mocní sveta zas veget kujú?

Chýbať budú mi tie biele stráne,
a my furt volíme to biele v strane.
Rasu, homo a trenky posrané,
zabudli sme na tie naše lane!

(!)Alah či Eliáš, Boha sa boj.
Nesmieš byť slabý, za svojím si stoj!
Elliah musí byť trochu nesvoj,
jeden je, len vidíme…mmm…dvoj.

Nakázal nám veď, miluj blížneho,
a vraj nepožiadaš, to čo je jeho,
tak prečo chceme, všetko, každého,
religiózne odôvodneného?

Odôvodnite mi už raz ten čin!
Či už je dobrým a či je zlým?
Čo spasí ma, keď hlavu pokorím?
Zabi všetkých či odpusť im?