Loďka

Loďka

Loďka žitia, pláva ďalej
osud hádže ma sem - tam na nej
chvíľu slnko, chvíľku chmáry,
smiech, potom žiaľ v tvári.
Bárku vlny hádžu, more zúri,
stojím na nej, ako hradby múry.
Volám: „Buď pri mne, Pane.“
Búrka nestíchne, loďka nezastane.

Prešla jar, je tu leto
tak to bolo, tak je to
jeseň nebude iná
chladne, slnečnice stína.
Loďka pláva dolu, dolu
moji milý, stále spolu
plávame k moru, odkiaľ nie je návrat
každý tam musí plávať.