Duna

Stojíme na brehu Dunaja,
zima hrozne omína,
obaja sa mi javíte
ako veľmi hmlistá vidina.

Pod náporom emócií,
dvíha sa hladina,
ticho šepká vietor v spomienkach,
kde končí táto hodina

Chlad sa mieša s teplom rúk,
čo zľahka chvejú sa,
voda nesie šepot túžob
z nášho sveta bez hlasu.

Stojíme tu, kým padá tma,
hviezdy sa v rieke zrkadlia
odraz chtíču, čo nás spája, neoddelí,
ako sny, čo z diaľok hladia.