Tichý plač

Tichý plač

Slnečné hodiny posúvajú tiene
siahnem po steble, v ktorom šumí múka.
Pri rybníku vidím dúhové trenie
túžim po kráse, čo mi deň núka.

Slnko ohnivú guľu pripomína
vietor na plote svišťal
do organových píšťal
večer slnečnice stína.

Tak bezúhonne kvitnú v nás,
hľadám vlastný obraz utajený v nich
hĺbkach veľkých rozvážnych
krása všetkých krás.

Do prstov beriem si ťa
sto krát sa mi blysneš
na môj prst sa tisneš
myšlienka prelietavá.

Si ako malý prstienok,
ktorý som pozlátil
sto krát našiel i stratil
vzácny kamienok.

Chránim si ťa, ako amulet,
kým dotkne sa ostrie hebkej kože,
kým život v sebe, ako zatváracie nože
skryje čepeľ vlastných bied.