Kam ísť

Kam ísť

Mesačné ticho skrylo sa v klíne
cesta vedie pútnika, kráča osamelý,
stromy choré majú staré vône,
biele čiary cestou sa rozleteli.

Vietor na fujare píska v diali
hlas sa chveje, len sa rozpína,
keď za strateným šťastím žiali.
ako náruč matkina.

Dni bežia, nesiem si svoju nádielku,
keď láska ma uspáva a sen doráňa,
od pondelka k nedeli, z nedele k pondelku,
čiernou nocou, do rána.

Zdá sa, osud do klbka stočí ma
dych zatajím do nemoty,
niečo končí, niečo sa začína
v iných riekach hučanie, iných sŕdc šepoty.

A, predsa, v diaľke, nádej svitá,
ako slabý lúč cez mraky tmavé,
s každým krokom srdce chytá
novú silu, túžby pravé.

Áno, vzdialenosť, ten krutý pán,
čo biedy nové pred seba stavia,
v srdci zanecháva hlboký klam
skôr, ako ťa reťazí zbavia.