Číha

Číha

V tichu noci, keď svetlo zhasne,
tma sa plazí, pomaly, predčasne,
číha akýsi tieň, neznámy hosť,
chladný premrznutý na kosť.

Číha na chybu, na slabý bod,
podloží nohu, tam, kde končí schod
a s úsmevom krutým, bez ľútosti,
zvedie ťa do ríše večnej temnosti,

kde slnko nikdy nesvieti, kde je chlad,
kde kvety zničí ľad,
kde nádej umiera a radosť stráca hlas,
kde rastie prázdny klas.

Tam, kde slnko svoju moc nikdy nemá,
vkráda sa ako tieň bez mena,
kde lúče teplé, láskavé a jasné,
sú iba spomienkou, čo navždy zhasne.

Tam, kde nádej krehká je, ako ranná rosa,
kde láska chodí bosá,
kde radosť tichá, ako vtáčie spievanie,
slzami a plačom umlčaná je.

Samota, hlboká ríša ticha,
kde myšlienka, len tak tak dýcha,
v oceáne snov, sen svoj hľadá,
ako papierové lode do vody vkladá.