Chrám Kráľa

Chrám Kráľa

Vysoko sa týči, do hmly zahalený,
Chrám Kráľa, vekmi dávno postavený.
Kamenný kolos, drieme v tichosti,
svedok slávy, straty - podlosti.

Jeho múry, šedivé a chladné,
tisíce rúk, vtesaných do kameňa,
ukrývajú príbehy, tajomstvá zradné,
rozprávajú epos o moci z plameňa.

Rozprávajú epos o moci z plameňa,
o hrdinoch padlých, v boji za slobodu,
o kráľoch ríšach, čo zmizli bez mena
o ženách a deťoch, čo trpeli biedu.

O večnom kolobehu, o ohni, čo stále horí,
plameň v tme zanecháva žiar,
nádej niekedy, nový príbeh tvorí.
Ponúkne človeku nový dar.

Noc padá, závoj tmavý splieta,
ozýva sa len šepot vetra v korunách,
zakrýva zjazvenú tvár sveta,
ozvenu v roztrhnutých strunách.

Zakrýva zjazvenú tvár sveta,
kde bolesť vryla stopy neúprosné,
kde v každom rohu žiali pamiatka svätá,
na dni minulé, sladké ľúbostné.

Ozýva sa, len šepot vetra v korunách,
v tichosti listov tance nesmelé,
príroda spí v božích náručiach,
a sny sa rodia, sladké, bdelé, veselé.

Na nebi hviezdy ticho zasvietia,
jak diamanty v tme trblietavé,
a luna biela, bledá jak nevesta,
čo srdce k milému má pripútané.