Duch Juraja Jánošíka

Duch Juraja Jánošíka

Na pasienkoch valasi
ohník v kolibe kladú si
kuvik kuviká,
v búrke zaniká.

Nocou, horou hosť postupuje,
jak tieň sa ticho v tme plazí.
K tej kolibe z diaľky smeruje,
kde plamienok slabý už sa hasí.

Zabúcha, pekne sa ohlási
pušku s pleca sníme:
Dobrý večer valasi,
či Vás neruším v tme?

Sadne si k ním zamyslený
viac nič nepovie,
dnes sa zo smrtkou žení
on to dobre vie.

Strach mu blúdi po tvári,
ako ten ohník horí.
Nepomôžu mu farári
diabol peklo otvorí.

Spí už, nevie o sebe
oheň hasne pomaly,
ako dym stratí sa v pahrebe
dušu zbojnícku dostali.

Svitlo ráno
pred kolibou valasi
pri ohni je prázdno
divná noc bola na salaši.

„Čo to bolo za šuhaja,
túla sa v zime i v lete,
či to nebol duch Juraja,
ktorý sa túla po svete!