Radosť zo slnka

Radosť zo slnka

Ó, keď slnko nad horizontom zohrieva zem,
jak zlatý nektár, preliaty na stráň nemú,
a vánok šepká: "Poď nachvíľu sem,"
hlas jeho hladí dušu znavenú.

Myseľ vtedy, putami zovretá,
konečne sa uvoľní z pút každodennosti,
v srdci pieseň zapletá,
ódu krásnu, zázrak večnosti.

Lúče teplé, čo sa s trávou hrajú,
vytvárajú mozaiku svetla a tieňa,
jak staré príbehy, čo sa nám zdajú,
ktoré sa nikdy nemenia.

Vánok nesie vôňu kvitnúcich sadov,
kde biele kvety v tichosti sa klaňajú,
jak verní sluhovia, plní pokladov,
čo svetu krásu ochotne ponúkajú.

Zabudni na starosti, na smútok v duši,
nechaj sa uniesť do ríše bezstarostnej,
kde čas sa stráca srdce búši,
a život plynie v harmónii prekrásnej.

Ich nevinná belosť, jak snehová čistota,
uzdravuje srdce zraneného
do duše vnáša posolstvo života,
pieseň vtáctva, šum lesa zeleného.

Ich vôňa sladká, omamná a čistá,
sú svedkami premeny, kolobehu bytia,
v každej okvetnej lupienke sa skrýva istá,
a v každom puku, s nádejou kričia.

Tá symfónia zvukov, čo v údolí znie,
prebúdza vo mne pocit istoty,
s úctou mlčky obdivujem stvorenie,
keď naplním ma láska a jej dobroty.