Kde sa všetko ticho zlieva

Kde sa všetko ticho zlieva

Na úpätí hôr, kde skaly strážia sny
a lesný šepot s vetrom v dlaniach spí,
tam pramení potok, strieborný a čistý,
nesie so sebou pokoj, čo dušu prečistí.

Kde slovo zaniká v hukote vodopádov
a vtáčie piesne znejú v ruine hradov,
kde odpovede na otázky hlboké,
pochopíš, keď uzrieš nebo široké.

Na lúkach kvetnatých, kde včely bzučia
a krásne vône zoberieš do náručia,
tam zvonkohry lúčne nesú sa po doline
a spievajú o láske, o nádeji, o vine.

Tam v korunách stromov konáre sa snúbia
a tiene sa hrajú, tajomstvá ľúbia,
tam máme múdrosť stáročiami preverenú
a čaká trpezlivo, na dušu zranenú.

Kde mapa ti ukáže ciest tisíce,
život odkrýva svoje krehké líce,
tam je miesto, ktoré i ja hľadám dnes,
kde sa všetko ticho zlieva, pod jeden útes.

Preč od zhonu sveta, od starostí a plaču,
len šepot prírody, keď zimomriavky skáču,
po koži ako drobné ihličky, sa strácajú
v kvapkách rosy, keď kvety krvácajú.

Na brehu jazera, kde luna hladí vánok hladký
a vlnky spievajú, príbeh nekonečný, sladký,
tam stopy hviezd dotýkajú sa vodnej hladiny
a rozprávajú o sile, o krásach, hviezdnej krajiny.

Na vrchole, vietor hvízda v skale,
výhľad berie dych, na vysokom brale,
tam človek pochopí, svoju malosť a silu
a ticho ho obklopí, ako matku, dieťa milú.

Kde zaniká ego, a rodí sa súcit,
srdce otvára sa, pre veľký cit,
tam prebýva harmónia, nekonečná a čistá,
v tichu krása je občas hmlistá.

Preto choď hľadať, to miesto v sebe,
kde ticho prebýva, ako kôrka v chlebe
a tvoja duša, v ňom navždy sa ukryje,
v každom tichu sveta ťa láska umyje.