Nechcem viac slov

Nechcem viac slov

Tma hustne jak popol z cigariet,
padá na zem, chcem cez ňu nazrieť.
Veľké čierne more, ja sa topím v ňom,
čierna veľká vlna nepohne kameňom.
To ticho je vreskot, čo drása mi hruď,
a každý tvoj pohľad, je bolestná labuť,
už dlho sme hrali tú divnú hru,
kde slová sú zbrane, a láska pláva k moru.

Nechcem viac slov, nie, nechcem ich viac!
každé len bodne a trhá po kúsku ma drviac.
Nechcem viac sľubov, prázdnych a chladných,
nechcem už cítiť dotyky rúk zradných.
Nechcem už počuť ten lživý tón,
nechcem už vedieť, srdce, ako betón.
Nechcem viac slov, nechajte ma snívať,
o svete, kde láska môže v láske bývať!

Pamätám si leto, slnko a smiech,
keď bola si môj vesmír, môj hriech.
Objatia horúce, šepotavý hlas,
vtedy sme verili, že večnosť je v nás.
Kde to zlomilo? Kto urobil chybu?
Snáď osud sa s nami zahral, dal nám „figu“.
.
Teraz stojíme tu, na konci dní,
a jediné čo chcem, je odísť – chladný.

Už necítim hnev, len tichú rezignáciu,
prijímam túto krutú likvidáciu.
Viem, že odídeš, a ja zostanem stáť,
s dierou v srdci, budem ťa milovať.
Možno raz pochopíš, že slová sú málo,
keď láska je mŕtva a všetko sa vzdalo.
Možno si spomenieš na túto pieseň tmavú,
a pochopíš prečo už nechcem tvoju správu.

Nechcem… viac… slov… Nechcem…

Teraz stojíme tu, na konci dní,
a jediné čo chcem, je odísť – chladný.
Už necítim hnev, len tichú rezignáciu,
prijímam túto krutú likvidáciu.
Viem, že odídeš, a ja zostanem stáť,
s dierou v srdci, budem ťa milovať.
Možno raz pochopíš, že slová sú málo,
keď láska je mŕtva a všetko sa vzdalo.
Možno si spomenieš na túto pieseň tmavú,
a pochopíš prečo už nechcem tvoju správu.
Nechcem… viac… slov… Nechcem…
 
Hudba a spev AI