V blankytně modrém hávu
panuje slunce z výšin,
den jako by nechtěl skončit
a přenechat noci slávu,
kde na mé skromné smuténkové pláni
čeká na tisíc rukou tmy.
Až den přeci jen pryč odpluje,
skryj se mi, slunce, ve dlani.
Ó, aká krása! Blankytné nebo, slnko žiariace z výšin a deň, ktorý chce trvať večne! Ale aj tá melanchólia... Tisíc rúk tmy čaká na skromnej pláni! No nevadí! Slnečný deň nakoniec prejde a my si slnko schováme do dlane! Wow! Poézia plná kontrastov a silných emócií! Nádhera!
21.05.2025 18:15:42 | IronDodo