Návrat Dúhového brata

Kto pozmenil dráhy telies?

Kto zanechal jedinú stopu v piesku?

Kto zabránil útoku z nebies?

Kto prikryl každý život vánkom?

 

x x x

 

Jediný pozdrav letí z dusných baní

nadnesené

je každé slovo ktoré vyjadruje smútok

pod zemou

kopáči prišli o tretinu života

v závojoch čiernych hmiel

nad pevnosťami ticha

slovo rozkráda umelý spánok

slovo méta nedosiahnuteľnej bolesti

v hĺbke lopaty drancujú zem

kopáč je orlom podzemia

kameňolom v jeho hlave lomí lúč

zbedačený je iba jeho postoj

skrz-naskrz ukrižovaný

 

Pozdravme Dúhového brata

predral sa pomedzi kopáčov

letel podzemím

letel spieval

za svitu hviezd

keď víly šepocú

že treba vstať

a z mandragory odňať listy

aby vniklo svetlo pod povrch

lebo je liečivé

vstáva z prachu kráča

vstáva ide rozpumpovať deň

 

x x x

 

Sen Dúhového brata:

Pri prelete ponad Galilejské polia

robil si poznámky

zárezy do hlavy

lebo tvoril nové dejiny

uškrnuté nad sebou

v zúfaní

 

Z modravého neba letia husi

kŕdeľ trepoce

nad zátiším mora

kde sa končí cesta

do hladiny preniká žiara

fosforeskujúca

ohromná žiara splnenej túžby

a len na dne sa usadí

obraz každého tvora

odraz každej hladiny

ako pečať bývalého cára

sedávajúceho v záhradách

kam sa nestráca dych

kam sa uteká v mnohých podobách

tak nepodobných

 

x x x

 

Dúhový brat letel snom či povetrím

rozkazoval sebe hlasom

„Dosť bolo hľadania!“

Po zemi prúdil nový vánok

neostrý slabý poryv vetra

ako ho len uchvacuje

keď sa mu preplieta pomedzi prsty

ako s ním žartuje

načiera do jeho pokožky

a rozbíja konečnú tieseň

usadenú v kútikoch krvi

 

Po čase pristál v poli

zem bola dobromyseľná

len opar nad ňou ho poľakal

vzduch sa sýtil ovocím

more vzdialene šumelo

more vzdialene recitovalo

iba do polí vnikal pokoj

a Dúhový brat ho snímal dlaňou

ako sa sníma prvý list stromu

 

Zdalo sa že stál

lenže on sa hýbal

prúdil v stovkách ciest

niekam kde sa rovnobežky pretínajú s rokom

 

Chvel sa po celom tele

chvel sa a nariekal

koľkože je ešte ciest

koľko márností

kým nezastaví jeho srdce beh

 

Zrazu mu víchor šepkal

„Buď nesnívajúci! Ži!“

 

x x x

 

Príchod Dúhového brata:

On

ktorý vyvieral zo zeme

pretekal žilami riek

tavil žuly dychom

tryskal v gejzíroch

vyvolával hromobitie

súčasne chladil i spaľoval

tvoril vzdušné prúdy

mal talent k súhre živlov

premieňal noc na deň

riešil záhady zeme

vynášal k povrchu minerály

plával magmou jediným záberom

v hĺbkach razil šachty života

dvíhal život do mŕtvych údolí

spieval hymny podzemia

vdychoval sny palácom na povrchu

vyvieral zo zeme

vyvieral a prýštil

on Dúhový brat

 

Brat noblesnej dúhy

čo vyvieral zo zeme

zaplatil achátovou mincou

za príchod medzi svety

a iba horiaci les mu pomáhal

kdesi na okraji jazier

na úpätí začínajúcich hôr

kde nechcené sa stráca

a túžba silnejšia než láska

hmýri sa trsmi tráv

preniká do tôní

rozráža ospalý dych lesa

a uniká

 

Žiaden nie je v tej istej nálade

na priedomí spútanej lúky

nepoznáme nikoho

kto sa postavil osudu

okrem kobylky na dne močariska

kde bahno balzamuje spomienky

pohyb je nemožný

ale láska trvalá

 

x x x

 

Na druhej strane sveta

sestra Dúhového brata

mohla žiť

a žila

poznali sme jej opálené plecia

jej jazmínové oči

v jej vlasoch sa škriepili slnká s mesiacmi

a do lona jej vnikali púštne vetry

 

Maľovanými ústami prekreslila svet

každý jeho záhyb bol v nej

keď kradmým krokom prichádzala

nebolo úniku

ale nik nemusel bežať

a náhle

každý vedel že mier je na jej strane

 

Jej skoky boli trúchlivé

zdalo sa že vzlieta

a hneď zas padá

strmhlavým letom

čo prináša záhubu

s príchuťou neobvyklého

 

Na konci pasienkov

preskočila posledné jazero

jemným pohybom

aby uvidela krajinu za

ktorú obýva tichý vánok

a jej Dúhový brat ju obýva

raz tu

inokedy na začiatku

kde sa ešte lovia ryby a vtáky

a ročné obdobia menia čas

mohutný čas prichádzajúcej krásy

definovanej zrakom náhodného

nemenného chodca

nebojujúceho proti zákonom

lebo on je zákon

a krajina umocňuje svoj pôvab

čo sa občas stráca

občas vynára

ležiac pred zrakom

Dúhových blížencov

 

Zdalo sa nemožné zbierať plody

krajina bola rozvrátená

zem vysychala

bezútešné zdali sa aj poryvy vetrov

zhášajúce fakle dňa

a pochodne chladli mrazivo

až na kosť

 

Nebol to smútok čo spojil blížencov Dúhy

hoc bol v nich zármutok

hoc večer bol v ich duši

 

Ako blúznivci blížili sa k sebe

dvíhajúc zo zeme občasný smaragd

alebo iný drahokam

keď slnko prepálilo jeho sklá

a zrazu bolo všetko jasné

číre a poskladané

zrazu sa stromy zdali byť pierkami labutí

stromy skláňali hlavy labutí

Bola to klenba života

nad ktorou lietali súrodenci Dúhy

spievali a žasli

 

x x x

 

„Sme tak vyvážení

rosou rannej trávy

že odvažujeme sa prúdiť

alebo len letieť

preskočiť vlastné sny

prebrodiť vlastné tiene

navrhnuté aby splývali

a dokončovali náš pohyb

občas hanblivo letargický

niekedy demonštratívne ospalý

ale hlavne

nesmieme spať

aby sa cieľ čo je na dosah

neutápal a netonul

lebo slnko je v nadhlavníku

a magické pásy neba neodolateľne krúžia

ako dávni vtáci dávnej zeme

kde sa rodili sny a plány počas búrok

a zver a ľudí vydávali napospas svojej sile

ktorá už nehniezdi ani netrvá

v bezmračnej sústave života

 

Smeli sme sa nakláňať

k sebe privolávať osudy

smeli sme byť rozhodnutí

prinášať obete a byť šťastní

Tie chvíle boli príliš vznešené

než by sme ich ukončili

a zdalo sa že sme zmenili svet

už nehnal dopredu svoje stáda

zaslepení videli

hluchí počuli

ozveny ducha

 

Často sme bdeli nad svetom

prehŕňali sa jeho biedou

kradli sme zapálene jeho osud

keď prikrčený zdal sa byť

odlúčený a sám

A znova sme museli byť prorokmi

ohlasujúc len jednu zmenu

ktorá práchnivé srdce zmení na vodopád

gejzír vedenia

spŕšku života

 

Boli by sme všetkých uzdravili

nik o to nestál

chceli sme stáť za každým

ale dostali strach

hnali nás ako zlých

potupne

a nebolo by úniku

nebyť Dúhy

tej sfarbenej stuhy v oblúku

 

My súrodenci bez snov

odhalení pod šírim nebom

kde len vtáci vidia dno bolesti

my Dúhové deti

vyhnané a hnané

chodili sme a bežali

každý iným smerom

odlúčenie bolo desivé

samota bola rannou rosou

mier sme nenašli

iba zúfalstvo nás pretínalo

ako rany pretínajú slzy

 

Začali sa vojny

stáli sme uprostred

ich vír nás pohlcoval

v nasadení chránili sme deti

ktorých zhluky boli náhle

od jari do jesene

brodili sme sa v bojoch

neustávali

hnetúc svoju milosť

 

Počiatkom zimy už bol všade pokoj

aj v okamžitých myšlienkach

rozpáraných

rozvírených

rozkmitaných

všeobecným blahom novej éry

 

Prišli sme k novým epochám

ako srnka pristupuje ku kŕmidlu

a napájaní z čudesných zdrojov

bežali sme preukrutne

váhavo a ľstivo

bežali až na okraj úsvitu

 

Niečo nás rozdelilo

niečo nás spojilo

v rozvírenej tanečnej záhrade

kde sme už neboli pojmom „Ja“ a „Ty“

nad nami sa strácal význam minulého

prítomnosť zmizla v orkáne okamihu

museli sme byť jeden

jedno slnce vzaté z neba“

 

x x x

 

Stretnutie pod Dúhou

opäť spolu

život pokračuje náhle alebo pomaly

spojené sú nádoby

voda v nich zotrvá

neroztečená

 

Každý túži po bratovi či sestre

niet ich

niet v našom živote takých dvoch

hovoríme o dokonalosti srdca

každý z nich má polovicu

a narába s ňou ako vie

a Dúha môže byť pyšná

 

Cudzokrajné sa zdajú byť city blížencov

to je po čom prahneme

vyvrhnutí na osamelej pláži

dávno večného mora

trblietavého

sledujúceho náš údes

keď samota je bližšie než smrť

a iba vánok nás smie pohladiť

skrehnutým dotykom

a už to nie je neha

len pokyn k životu

ktorý nás mal rozšíriť

vetviť súrodeneckým dychom

 

Všade mal byť pokoj

Dúhový brat a Dúhová sestra

mlčky oddychovali v záhradách

za hranicami ktorých zúril boj

srdcia ľudí napĺňala nestálosť

nechuť k rozumu

a stále tá istá nenávisť

 

Dúhoví blíženci boli legendou

v akú nik neverí

stať sa nemožným je ľahké

v pochybnostiach sa človek rád brodí

a zaspáva

Kto mu pomôže?

nejestvujúci brat

nejestvujúca sestra

pár dúhových očí

zopár rúk

ktoré už niesli ťarchu sveta

závažie osudu

 

Ktosi je potrestaný

za pýchu a za poklesky

vojnoví štváči majú brady

a žiadne sny

nijaké krídla k nim nedoletia

nijaká Dúha ich neoživí

keď sa schádzajú

živoria z nádeje

čo nesúvisí s nádejou

len ich tváre

zamračené tváre

blížencom sú na posmech

už nedotknú sa viac svetla

 

V záhrade pod Dúhou

kde stretáva sa mier s pokojom

ešte raz to skúsia

a nepovedia ani slovo

ešte raz ukončia boje

a ľuďom vyhladia vrásky

ešte raz zmenia dejiny

a ony sa rozplynú

ešte raz postavia mosty

a rieky ich neprevýšia

ešte raz budú hrdinami

a stuhy skrášlia ich šat

ešte raz si pripijú na víťazstvo

a národy ich vďačne vyzdvihnú

ešte raz zatratia bolesti

a láskou premenia tmy na slnovrat

ešte raz sa vrátia

a potom už nie

 

Kto je ten sediaci

ustarostený

v záhradách skrytý

človek a či jeho zrkadlo?

jeho tvár je pokojná

v mysli sa smeje

odráža od brehov nestálosti

opodiaľ jeho blíženkyňa

spiaca vníma jeho prítomnosť

ona – sestra

on – brat

 

Dúhový brat