pervitin

Pervitín

Nebúcham na dvere.
Ja som sa stal dverami.
A ty si ich otvoril — rovno do temnoty.

Som tvoja noc, aj keď je vonku deň.
Som tvoja voľba chaosu.

Raz ti dám krídla.
A potom ti ich zlomím.

Možno si myslíš, že ma máš pod kontrolou.
Že si rýchlejší než ja.
Ale ty už nie si ty.
Ja už nie som v tvojom vnútri.
Nemôžeš mi uniknúť.
Ty si sa stal mnou.

Pozerám sa, keď klameš.
Keď kradneš.
Keď si sám.
Keď plače tvoja mama — ale ty to už nevnímaš.

Nie som len látka.
Som hlas.
Som ticho medzi tvojimi myšlienkami.
Som chlad v tvojom krku.
Som tvoje trasúce sa ruky, tvoje prázdne oči, tvoja stiahnutá tvár…
… a tvoje rozpadnuté zuby.

Už hovoríš mojimi ústami.
Už si mnou.
Prestal si byť človekom.

A keď sa pozrieš do zrkadla,
už tam nie si ty.

Chceš si zo svetla spraviť noc?
Chceš, aby hlas tvojej mamy pre teba zanikol?
Chceš zabudnúť, kto si bol?

Nech sa páči.
Som tu.
Bez výčitiek.
Bez návratu.
Bez odpustenia.
A bez citu.

Nikomu sa nevnucujem.
Nepýtam si kľúče.
Ale ak mi ich dáš dobrovoľne —
tvoja duša aj telo sa stanú mnou.

… tak ma pozvi dnu.
Som pripravený.

A keď skončíme,
ani nezistíš, že si zomrel —
lebo si nikdy naozaj nežil.

A ak este premyslas, ponúkam ti len jedinú – prvú aj poslednú – voľbu.
Ber, alebo ma nechaj.

Rozsudok si píše každý sám.