Melanchólia Prírody

Melanchólia Prírody

Nežná vôňa kvetov dýcha,
čas plynie, jak rieka tichá.
Zmysel stratený vkladám,
do nádeje, ktorú mám.

Lúka rosou je omladená,
zelená, svieža, prebudená.
Slnečný lúč ju jemne hladí
a vánok piesne tiché ladí.

V hĺbke lesa, kde stromy stoja,
ukrytý v tichu pokoja.
Šepcú príbehy z doby dávnej,
o sile, pokore, kráse slávnej.

No v ich šumení cítim žiaľ,
po tom, čo prešlo, čo človek vzal.
Po miestach, kde príroda stála,
už iba spomienka v duši zostala.

Vidím všetky stopy zmeny,
v každej vetve, v každom kameni.
Čas plynie, nezadržateľne,
a svet sa mení potichu denne.

V tej zmene, chladnej a hluchej,
stráca sa krása pôdy suchej.
Stavby z betónu, hradby z ocele,
v srdci bodnutá časť čepele.

V tichom šumení vetra, v kvapkách rosy,
počúvam ozveny dávnej krásy.
Snáď ešte raz sa príroda prebudí,
zbaví sa okov, zbaví sa ľudí.

Hudba a spev AI