Komuniké

I. Introdukcia

 

Na počiatku dejín

na úsvite každej histórie

v podchodoch vyšperkovaného času

zlatý jastrab je teľaťom

málokedy pochopí

čo sa deje

sám neprekročí hranicu vedenia

sám neodsunie žulu citu

lenže blízko neho

v perleťovom svite povstáva ráno

belšie než budúcnosť

skromnejšie ako kŕdle snov

prebudených práve a teraz

 

Z mnohých tajov

tento je najtajnejší

keď sa kreslí prstami

na rozdúchanej minci figovníku

v pondelok

vo štvrtok a v nedeľu

 

II. Priezory vojny

 

Oko psa

jeleň a starenka

bezhlavý stopár

krasojazdkyňa zástupu

čo majú spoločné?

 

Nič

 

Nechápeme kde sa vzalo nič

nič je zárodkom zla

predchodkyňa bolesti

predchádzame sa zlom

potýkame sa s ničím

na svete je napätie

vnútorný súboj

prietrž slov

prietrž náhlych sklamaní

po ruke býva zbraň

alebo náhoda?

Rýchlo sa zabodáva šíp života

krasojazda krásy kolumbijských krások

krkolomne!

 

Začala sa vojna

sever útočí

od západu pribúdanie oblačnosti

tlačí nás tieň ruky vrahov

nie celistvo

v starom zákone

každý bojoval s každým

a na dne vyschnutých lesov

čas bežal ako rozprávka

pravda – bolo to až potom

sme nadšení záchranou maloletých

a starcov

a mám

čo sa krútia okolo hraníc

 

Tak vďaka za všetky prebdené noci

nikto ich nespočíta

len vojaci v ochranných plášťoch

rozpustia žriedlo noci

keď sa rozum stráca

z hlbín zeme vytryskne gejzír

a mlčanie je na dosah

 

Z času na čas

rútia sa príznaky noci

z času na čas

je už iba kúsok od nemoci

 

Nerozoznáme pravú chorobu

v zlatožltom slnku

v priesvitných prechodoch diamantového sna

občas je moc

zrkadlo ktoré neskryje tvár

a svet sa pozerá do očí zlosynovi

tebe a mne

alebo požehnanej žene

 

Prieskumník – pohonič

drezér koní tréner duší

pohonič preskúmal púštne vojny

zo záhrad zničených detonáciou

zbieral črepy

popoludní už bol sám

 

Na bielej oblohe svietil modrý oblak

nedokonale

nesúvislým pohybom pripomínal vojsko

znova sme doň načreli svoje ruky

po ramená sme zmodreli

zem sa zatiaľ otáčala

vesmír stál

 

Spočítaní sú mŕtvi

zrátané sú chvíle odbíjajúcich polnocí

 

Smiešna je ilúzia mierovej komisie

zo všetkých strán ju objíma

obojok studenej ruky

des vykonanej exekúcie

nestačí sa len snažiť

nestačí len chcieť

nestačí len bdieť

nestačí len dýchať

nestačí len rozumieť

nestačí len zmeniť názor

 

III. Strom milencov, vtáci a večer

 

Je vlahá noc

je vlahý večer

je noc kráľov

je noc zvečerí sa

 

Blúznim

o piesni zo stromu

lebo len keď sa zvečerí

padajú z neho prvé sny

a štekot vtákov zatieni oblaky

 

Je ťažké nevšimnúť si milencov na strome

je ťažké vnímať smrť ďalšieho vtáka

bijúca polnoc udiera odvšadiaľ

teda – zachráňme strom!

 

Otázky sa kĺžu milencom po zátylku

v snových pavučinách

dosť je miesta pre všetkých

po mori ani stopa

nik nevidel vzduch

nik nenačrel do myšlienky

 

Zo stromu zletel prvý plod

netušíme ako sa volá večer

vieme už pomenovať pocit

bez tiaže do beztiaže

v strome v dychu

horúcim nápevom je vášeň

telo sa prikráda

už leží

vznešené

už pláva

mokré

 

Po jedinej minúte žasli milenci nad stromom

vták nebude nikdy krajší než motýľ

vták sa s perím ponáhľa

do motýlích krídiel načierame

hompáľajúc nohami na konári

tam sa neplače

nárek nie je pravé sústo

stony sú reč milencov

ruky s náručou blúdia

šerosvitom splnu

 

IV. Prebúdzanie

 

Zo sĺz mlčky odkvapkáva bolesť

kde sa rodí teror

konvoje sú tiché

alebo len vyčkávajú

sú ako milenci keď túžia

v ich čakaní už nie je čas

 

Iluzórne sochy na púšti predstavujú nádej

oklamaných sú stovky

desivo hľadia do vaní krvi

nemôžeme zmyť bolesť utrpenia

už raz vykúpená

tisíc krát prebolená

v malých lesoch

za hranicami každého jazera

 

Po prebdetej noci zachraňujeme obete

niekto odkrojil z koláča hnevu

mohli to byť múdre chvíle

múdre pre každého

bolo to však na sklonku večera

ešte keď býval svet náš

 

Bežíme krajinou

ozbrojení a smädní

nachádzame dedinu v obkľúčení

prebíjame sa

pár rodín je zachránených

rútime sa ďalej

nestačia nám

zdržujú

 

Nie som veliteľ nenesiem vinu

ak nebudeme rýchlejší – zahynieme

nie som veliteľ

večer sa rozhodlo zahubíme rodiny

nie som veliteľ nenesiem vinu

v noci ich prebúdzam

pohládzam po tvári

kážem im utekať

bezpečnou cestou

nech sú nažive

nech aj my kráčame

spravodliví

do zátiší základne

 

Nemohol by som nikomu vziať život

píšem si zápisky

za mnou vybuchuje láva

zase si namýšľam

som doma na ostrove

blúdim starými serpentínami

čo sa krútia

nebezpečne krútia

 

Nevidím mŕtvych

nevidím živých

hovoria tomu prekliatie

keď sa stretáva svedomie s nenávisťou

nech súmrak

nech už súmrak je

 

V. Smaragdové požiare

 

Vždy sme mali pocit že nás tiene predbiehajú

bol to len pocit

 

Sme rýchlejší

alebo tiene spomaľujú

 

Stáli nad nami pokladnice

otvárali sa dovnútra

bohatstvo bolo na dosah

kde-tu sa šíril zápach mamonu

a túžba po ňom

rástla zo zeme

bleskovo

div že sme jej unikli

 

Predsa len nás láka

spaľuje

predsa len útočí

s divokým ošiaľom v závetrí

čosi je nesúmerné

čosi nás tlačí

cestou životom

zbierame rozsypané smaragdy

 

Bude tu zločin

možno len omyl

nachádzam samé „čo ak“

odpoveď je v závesoch hmly

pozerám na označkované stáda

rozum im kvasí

nevšedne

nie každý deň

v obraze doby

zrkadlo a mramor spúšťajú rolety

 

Mám kam ísť

do prázdneho vrecka

kde sa rozlieha cvengot

kde muž bdie nad sadzou ženy

míňam neuveriteľné množstvo vzduchu

napĺňam izby

hotely

chrámy

nábrežia

siene

postele

okrúhle zápalkové krabičky

 

VI. Návraty

 

Skončíme s biedou

skončíme s vojnou ktorá nekončí

je to len zdanie

keď kriesime živých

a zachovávame zákon hmoty

 

Boli sme tak blízko

ako sa len dá

hneď oproti

kde sa rodia sny o živote

z rozumu nám povstal kŕdeľ viet

klzké boli myšlienky o nadvláde

už nám nikto nevzdá pocty

o ktoré stojíme

 

Myslím

bolo to v januári

rozdávala sa múdrosť

a ešte odvaha

a k tomu česť

a napokon láska

 

Ktosi z davu vykríkol

ktosi sa zaoberal sebou

niektorí už boli doma

plačom rozháňali ideálne zákony

 

Dary neboli drahé

každý zvažoval

s rozvahou

v prítmí vlastnej neistoty

 

Mohli sme byť múdrejší

ale nezáleží na tom

čo nás posúva dopredu

čo vymršťuje

na piedestáli čestne

s rozvahou

v prítmí vlastnej neistoty

kladieme plody

v hierarchií

ktorá nás klame

lživo presakuje

 

VII. Odkaz o podobe človeka

 

Mali by sme už konečne vystúpiť z tieňa

ako z neho vystupuje básnik

malý neškodný tvorca

a tvor ktorého opisuje

už dávno nie je sám sebou

 

Básnik roztavil obzor

rozrušením písma

hlásky čo poslušne skáču

slová čo letia raným lesom

 

Mali by sme vysvetliť básnikovi

ktorý nechápe človeka

ako plynie život

mali by sme zmeniť dráhu všetkých telies

všetkých zblúdilých kolonád

po ktorých tak radi kĺžeme nocou

až do parku

novostavby s chrámovým obložením

tam sa zídeme

hrozní

nešťastní

 

Mali by sme priniesť obete

nie tie lesklé

po rannom svitaní

schúlené

 

Po príchode tváre človeka

ľahšie budujem predstavy

jeho zločiny sú vo mne

jeho radosti sú hravé

jeho láska je neskutočná

jeho sny sú schizmou

jeho telo je za zrkadlom

jeho hriechy sú pominuteľné

jeho slzy kráčajú do dolín

jeho túžby nik nenahradí

jeho priateľov nedovidieť

jeho smrť letí v povetrí

jeho zlyhanie škrtí česť

jeho prosby vypočujú deti

jeho význam nepochopím

jeho rodina je mnohotvárna

jeho tvár je mojou

 

Prítomné je v nás svetlo

prítomné je všetko čo sa belie

pach vojen odchádza

ostáva schizma

bieda

lesk zaslzených líc

 

Počiatkom človeka je sen

ako sa pretavil do života

zmieral

zápasil

v rukách držal okovy nešťastia

 

Počiatkom bol nepokoj

hnaný túžbou

moc je zákon

moc je šelma na brale

láskou sa nezíska

slzou sa nezmyje

len postáva

kradne

srdce

chradne

 

Nechceme náreky

chceme náruč

nechceme žiaľ

chceme smiech

nechceme ruiny

chceme chrámy

nechceme nenávisť

chceme úsmev

nechceme hrozby

chceme lásku

nechceme zúfalstvo

chceme radosť

nechceme tieseň

chceme pieseň

nechceme mor

chceme rozum

nechceme rany

chceme srdce

nechceme mŕtvych

chceme svetlo

chceme MIER