Obloha plače

Obloha plače

Na pahorku, kde vietor spieva,
z tej diaľky, zvuk preniká mnou.
Obloha plače, jej tón sa vlieva,
do kvapiek túlavých, čo letia tmou.

Príbeh lásky, spletený a vrúcny,
jak brečtan, ktorý múry objíma.
V srdci mi spev lásky blúzni,
v duši plamienok si nevšíma.

A vietor huláka svoju symfóniu,
medzi konármi letí zlámaný.
Opúšťa vrchy, hľadá harmóniu,
medzi dažďom, slzami zamiešaný.

Čakám, kým zaznie nový vtáčí spev
a slnko osuší túto zem.
Kým vietor utíši svoj žiaľ a hnev
a láska nájde svoj stratený sen.

Žiaľ, ktorý v srdci pláva,
čaká na úsmev, čo slnko prinesie,
nový deň nám život dáva
a ďalšiu spomienku, si ticho odnesie.

Hudba a spev AI