Panelový sen

Vidím ťa zatvárať ťažké dvere

na našom byte v panelovom dome

v Békásmegyeri

— ticho večera

padá medzi steny,

čo si dávno zvykli na únavu.

 

Kľučka cvakne,

ako by chcela niečo povedať,

a ty iba pohľadom

hľadíš steny,

čo pamätajú vety

vyblednuté ako záclony,

ktoré už dávno nechytajú

zaprášené svetlo reality.

 

Za dverami zostáva svet,

čo nás kedysi ťahal za rukáv

— no možno práve tam je ten kľúč:

že niečo končí, aby mohlo rásť

znova a znova.

 

Panelák dýcha tlmene,

v tvojich krokoch cítim,

že sa predsa len nebojíš

ďalšieho rána.

 

Steny sú stále tie isté,

ale v tichu sa už mieša niečo nové:

nie výčitky, nie prázdno,

ale priestor — čistý,

nepopísaná strana.

 

Možno ešte neznieš každému nahlas,

ale ticho,

čo si so sebou priniesol,

má tvar začiatku.

A to je viac než dosť.

 

 

Szerelem Békásmegyeren,

a harmadik

kerületben.