zmätená elégia

v hustom úsvite,

kde srdce je jazvou mesiaca,

rozliate ako kaluž poťažkaných snov

.....................................................ťa hľadám

tvoja tvár

sa mi mení na plyn,

na vtáka z papiera,

čo vzlietne do sklobetónu.

 

milujem ťa,

no vlastne ani neviem, kto si.

Tie tvoje ústa: niekedy brána, inokedy klam

tvoj dotyk ako nôž vo vode,

hladký, bez záseku,

a predsa hlboko poreže.

 

slová, ktoré si mi nezanechal,

rozkladajú srdce na jazyku

ako kvety, čo vyklíčia v strede asfaltu

píšem ti verše

a atrament je slzou

tisícok rozbitých zrkadiel.

Szét vagyok repedve,

mint nélküled

moja duša je izba

bez jediných dverí, plná vrán,

čo kričia tvoje meno

niekedy som ťa túžila tak nežne, 

každá myšlienka sa rozpadla

v prach, ktorý dýcha

tvoja neprítomnosť.

 

borzalmasan rossz nélküled

Miért estünk szét ilyen könnyen?

 

čo je láska, ak nie blud?

pobláznenie dotykov

a milovanie zmyslami

dvaja sa v tom stratíme

jeden v druhom

ako dym v dyme

 

 

 

 

niet návratu.

nincs visszaút

niet návratu

nincs visszaút.....