Domov

Domov

Medzi skalami stráž ohnivá stojí,
pokoj nám ticho daruje.
Slnko v objatí nebies sa hojí,
láska v žiare zlatej kraľuje.

Pod vrcholom slnko ma vtiahlo do paláca,
kde šepot vetra staré báje hlási,
tam srdce nájde, čo inde márne stráca,
tam útočisko moje, v objatí spásy.

V doline kvetu, zabudnutý raj,
kde ruža divá vôňou srdce plní,
stratený domov, náš vytúžený kraj,
kde aj čas sa k spánku skloní.

A nad tým všetkým, majestátny štít,
vrcholec hrdý, oblakov sa dotýka,
pripomienkou stálou, že treba žiť,
a vrátiť sa ku koreňom rodného chodníka.

Tam pramene čisté zo skaly prýštia,
zvučia tichou piesňou o živote,
spomienky dávne v oblakoch sa blyštia
a dávajú nádej v každej novej note.

V lesoch tmavých, kde sa ozýva sova,
kde prastaré stromy k nebu ruky dvíhajú,
tam nádej kvitne, ako jarná obnova,
tam predkov duchovia na nás dohliadajú.