V objatí ruín

V objatí ruín

V prázdnych uliciach som sa stratil,
blúdil po nekonečných cestách.
Pískaním čas som si krátil,
zdieľal svetlo v tmavých miestach.

Ozvena krokov jediná moja spoločnosť,
v betónovej džungli, kde život sa neskvel.
Neónové nápisy, vyblednuté, ako minulosť,
rozprávali príbehy, ktoré nikto nechcel.

Z ošumelých fasád šedá farba stekala,
jak slzy mesta, ktoré dávno snívalo.
Na rohoch ulíc, kde nádej praskala,
bezdomovci snívali o tom, čo im chýbalo.

Svetlá áut, chladné kométy neúprimné,
preťali noc, no žiaru nepriniesli sem.
Len chvíľkové záblesky anonymné,
rozplynú sa a pohltí ich opäť zem.

V troskách novín usadnutý prach
svet v ňom vzdialený, sláva a boj.
V útrobách domov, len plesnivý pach
a staré steny šepcú príbeh svoj.

Vietor zavýja, ako zranené zviera,
nesie v sebe kvílenie zabudnutých stromov.
Každá prasklina v múre osudy zdiera
a tma zhltne posledné záblesky domov.

Ulicami sa vlečú tiene minulosti,
dlhé a nemilosrdné, ako čas sám.
V každom rohu číha spomienka bolestí,
ako tŕň, čo sa zarýva hlbšie do rán.

Aj ja som len pútnik, bez času,
bez prístavu, tepla a istoty,
Nádej mi občas prekríži trasu
a hľadá smery, spája rozbité životy.

Hudba a spev AI