predstieraná budúcnosť

takto pred týždňom

bol si vo mne prítomná budúcnosť

záhrada,

ktorú sme sadili v slovách

snívali sme

dom, cesty, dotyky

pred dvomi týždňami

robili sme spoločné nákupy

riadili sa srdcom

hlavy celkom ustúpili

nádej pálila pod kožou

bola sladká

ako neexistujúci raj

a práve preto tak bolí

vidieť ju padať

na dno prázdnej rieky

ticho vysychá

postupne od koreňov

necháva po sebe

bosonohé stopy

kliknutie

neviditeľná sekera

odseklo ma z tvojho sveta

žiadni priatelia,

žiadne fotografie

zostáva prázdny rám

a otázka,

či sme sa vôbec stali

viem, že si mal pravdu

že sa nehodíme k sebe

tvoja duša z betónu,

úzka chodba v békásskom paneláku,

kde sa dá dýchať len

po kúskoch

no moja duša je vták

čo sa dotýka vody aj neba

lietam nad Dunajom,

nad vežami kostolov 

a ešte nevypovedaných príbehov

všetko plynie

a rozpadá sa zároveň

zostáva prázdny rám

rám bez obrazu

v ňom len tieň budúcnosti,

ktorú sme (žiaľ) predstierali

Nem értem,

hogyan lehetett ennyire erős,

pedig ma már mindketten sejtjük,

hogy inkább elvont volt.

Annyira kívánom hallani tőled: „életem szerelme”,
annyira kívánom hallani tőled: „próbáljuk meg még egyszer”…