roztopenie v prúde

rozprsknuté svetlo

na skle

a ticho,

iba vzduch sa pohýna,

akoby nič.

v poludní stojíš

a zrazu ťa niet.

iba vôňa,

čo sa prevesila cez schody,

číra stopa,

ktorú neprečíta

už nik.

ani stromy si nevšimli

ulica plynulo mení farby

hlasy sa vracajú

ako vtáky v zlom rytme

nik viac nepočíta,

čo chýba

jednotlivé panely 

tvojej osobnej zoo

sa tvária večne,

okná dýchajú rutinou,

aj keď jedno ostalo zatvorené

navždy

zase sa roztápa čas,

vravíš:

možno len zádrheľ

v prúde.

ale voda nesie ďalej

ako keby

nič.