Ozveny

Ozveny

Oči, tmavé a hlboké, ako jazero,
stratený úsmev v dlani hľadajú.
Srdce, zranené! Viem, že bolelo!
Lúče nádeje do rúk padajú!

Prečo ústa sa smejú v tichu noci,
keď srdce ťažia skryté kroky?
Maska radosti v zrkadle bez očí,
zakrýva zlomené roky.

Ozveny minulosti sa strácajú,
v šepote vetra v korunách stromov.
Zabudnuté sľuby sa vracajú,
ako tiene zbúraných domov.

Duša, plná jaziev a spomienok,
bojí sa otvoriť dvere novým snom.
Strach ako, malý plamienok,
bráni srdcu vzniesť sa k oblakom.

Spomienka už chladne, bledne,
v duši ticho, bolestivo si užíva.
Čas iba kryje to, čo vnútri hnedne,
rana sa schová, nehojí sa, prežíva.

Nájdi v sebe silu, smelo
odhoď obväz, slnko lieči!
Srdce podaj úprimne vrelo,
novej láske sa neprieči.