Nekonečné more

Nekonečné more

Nádej vychádza ráno
otvára chrám
povieš si tiché áno
zas tečieš morom sám.

Samota v duši chladí,
nik nepodá dlaň.
Čas prúd náhle zradí,
tieň zhltne ma sám.

Slová márne znejú,
kým nádej sa vzkriesi,
túžby v diaľke vejú,
kde láska slzu utrie si.

More tvoje, ozvena len znie,
sen dávny v hlbinách sa skrýva.
Nádej sa zrodí, z prameňov vrie,
nie more, krv v žilách ožíva.

V prachu, krehkých zázrakov,
hľadáš svoj svetadiel.
Len pár padlých vtákov,
pár mŕtvych lietadiel.

Tvoj kompas zlyháva,
v diaľavách bez mena.
Už len hmla pláva,
tichá a studená.

A horizont mizne v šere,
kde spomienky krúžia.
Pod ťarchou tichej beznádeje,
srdcia po úľave túžia.

Úsvit raz vzklíči,
tisíc nájde spôsobov.
Pieseň, do diali kričí,
v ozvene hrobov.