slabosti

mal slabosť na tváre 

hladké ako jazero bez pamäti,

tam sa mohol zrkadliť

bez toho, aby sa zľakol vlastnej hĺbky.

žene s umom

nemal čo položiť na stôl,

iba prázdne vety,

ktoré sa rozpadali medzi prstami

ako suché lupene po zime.

miloval oči,

kým nezačali vidieť,

zbožňoval pery,

kým nezačali hovoriť.

a keď ho raz jedna

nazvala menom,

ktoré bolo celko presné 

zmizol v odraze,

ako tieň,

čo sa hanbí za svoje svetlo.