šerosvit

V jesennom súmraku

sa svetlá rozvliekajú

ako nite,

čo ich v tichu páram prstami

vzduch má ešte stále chuť

dlhého letného dňa,

ktorý už nechce niesť vlastné telo sám,

no predsa ešte chvíľu dýcha

v praskote času.

 

Mysľou mi prechádzaš,

nevolaný, ale vždy prítomný

ako tieň vtáka, čo sa vracia

k opustenému hniezdu

dva mesiace sú len tenký papier,

cez ktorý presvitáš

jemný a zraňujúci

 

poď ťarchou tvojho mena

sa mi srdce schúli do seba,

malé zviera túžiace po teple,

viac ho už nepozná,

a predsa sa pritúli,

aj keď to raní,

k spomienke, k tebe,

k tomu, čo bolo,

ako by sme sa 

v tom šerosvite

ešte mohli rozhorieť.