pre teba už naozaj posledná

máš päť písmen

a tri mená,

rozpadáš sa mi na jazyku

ako hrdzavý kľúč

k dverám, ktoré sú už

navždy (?) zavreté.

 

pamätám si ťa tak živo,

svetlo, ktoré sa šmýka 

po ryšavých vlasoch

plameň, hreje iba

v skrytých záhyboch dní

 

tvoj chrbát,

krivý ako vetva jablone

po tuhej zime,

dodnes ho hľadím pohľadom

ako mapu cudzích krajín, 

ktoré už nebudem mať šancu

znovu

(a znovu, a znovu)

navštíviť

 

ruky,

ruky boli celý môj svet,

vtiahli aj búrku

a pretavili na tichučký dážď

najväčšie,

najmilšie,

akoby každé tvoje gesto

bolo dierou v čase,

kde sa dá konečne

z plných pľúc vydýchnuť

 

teraz keď ťa volám,

zostáva mi v ústach 

len prázdny tvar,

len prach

a pohyb pier,

dych bez mena 

a možno je to tak správne,

že niektorí muži žijú už len

v ne-vy-slo-ve-nom,

kde aj päť písmen

má nekonečnú ozvenu.

 

 

 

 

 

Fogalmam sincs, hogyan leszek képes valaha elfelejteni téged. Mit tettél velem, hogy úgy kapaszkodsz belém, mint egy kullancs? Annyira nagyon hiányzol.