lunapark

srdce ma volalo

ako tichý zvon

bez veže

 

vlak do Békásmegyeru

kov na koľajniciach

pamäť, ktorá sa nehýbe

a predsa ide

 

v lete

sme tam stáli

pot, smiech,

tieň medzi slovami,

ktoré sme nepovedali

lebo

nebolo

treba

 

a teraz temná zima

rovnaké miesto

iné telo

stála som tam

kde si stál ty

kedysi so mnou

a sneh si ma mýlil

s minulosťou

 

blízkosť,

ktorá sa deje

len jednej strane

ako keď sa dotkneš

ľadového skla

a druhá ruka o tom nevie

boli sme opäť

na chvíľu

takmer jeden

aj keď si tam nebol

a možno

práve

preto

 

mesiac robí to isté

čo ja

obchádza cudzie mestá

len aby svietil

tam,

kde

niekto chýba

hovorila som

k tebe

bez hlasu

len dychom,

ktorý v mraze

zanecháva tvar

a hneď mizne

 

dúfam,

že si v ten deň

zastavil niekde

pohľadom

bez dôvodu,

že sa ti niečo

nepokojne

vrátilo

 

do Budapešti chodím vždy,

keď je spln

niektoré návraty

sa dejú iba hore

a niektoré

iba vo mne