Don Giovanni hotel

Čo je potlesk
pre klaviristu
to je pre mňa ticho

pre chvíľu sebaistú
a moju

som sám sebou
prirovnávam sa k boju
bez konca
no cítim podobnosť
k hnoju

lebo taký som

opadaný strom
čo nikdy nerodil
a neurodil ani jednu slzu
radosti

štípem sa do kosti
pretože už viac neostalo
aj srdce je bralo
ktoré nezdolávam

načo

slzy sú korčule
a smútok si robí
kĺzisko pod očami
aj keď mrzne
iba u teba

keď však sedím pri knihe
viac mi netreba
a chleba hádžem vždy presne
tak ako ty srdcom
z kameňa

bojím sa
ako deti remeňa
že si skutočná
a že ti skutočne ešte verím
ako deti veria na mašle
a bunkre z perín

dojem posledný oriešok
dopijem drink
a vstanem od tejto básne
ktorá básňou nie je

iba kúsok ľútosti a nádej
predstáv habadej
vo svete ktorý ničím
tým že žijem rád
ako kokot

staviam plot
a päsťami utieram sklá
na zajtrajšku
ktorý nepríde
aj keď je na prídel
všetkým

ale ja nie som všetci
ktorým sa rozdávaš
ako soľ
medzi prstami celý svet
celý svetabôľ
aj keď svet o mne nevie

ani sa nedozvie

stačí že viem ja
koľko vážime obaja