Lúka

 

                    LÚKA

 

 

 Rozkvitnutá jarná lúka

 nádherou vždy upúta,

 podívanú krásnu núka,

 milovníka pripúta.

 

 Podmanivá sviežosťou,

 lahodiaca vôňami,

 nadpozemskou radosťou,

 pasúcimi laňami.

 

 Vybehnúť ťa len na chvíľu

 pokochať sa kvetenou,

 vzdialená je ani míľu,

 hýri farbou zelenou.

 

 Zaplavená hlaváčikmi

 kvitnúcimi v plnom kvete,

 aj z púpavy padáčikmi,

 fúknuť do nich kľudne smiete.

 

 Aj kosatce sa vytŕčajú, 

 kvitnú žlto, fialovo,

 pôvabne sa pretŕčajú,

 pookreješ nanovo.

 

 Rozvalíš sa v sviežej tráve,

 rozbalíš si desiatu, 

 vyberáš aj foťák práve,

 zvečníš lúku posiatu.

 

 Kolom teba bežia mravce,

 usilovne pracujú,

 nad lúkou zas krúžia dravce,

 v letku spolu tancujú.

 

 V diaľke zurčí horský potok

 so studničkou na dohľad, 

 plný malých tichých zátok

 príťažlivých na pohľad.

 

 Pri potoku šumia stromy

 v tajuplnom jarnom vánku,

 odznievajú v diaľke hromy, 

 neodoláš chvíľke spánku.

 

 Ľudskej duše vôkol niet,

 iba lesné zvieratá,

 do kytice viješ kvet,

 veď lúka nimi bohatá.

 

 Obdivujúc vtáčie hniezda

 nesleduješ ani čas,

 na oblohe zrazu hviezda

 vyžaruje nočný jas.

 

 Nechce sa ti odtiaľ ísť,

 rozlúčiť sa s kvetenou,

 zajtra musíš znova prísť

 s dušou v meste stratenou.