Zvučiace drevo

Hlboký spev
Nesený šepkajúcim lesom.
Rozoznievajúce tóny gitary
Letia v tme tichým večerom.

Tam v diaľke svieti oheň.
Chcem.
Musím.
Potrebujem prísť bližšie.

V svetle luny postava sedí,
Skláňa sa nad zvučiacim drevom,
Len potichu kráčam žiare v ústrety,
Vlastne netušiac s akým zámerom.

Nechať sa pohladiť melódiou?
Upokojiť ruky roztrasené?
Schúliť sa v náručí neznámeno,
Cítiť sa ako niečo naozaj chránené?

Vedieť, že strach sa len sníva
Keď oprieť sa môžem o istotu?
Premeniť sa v malé živé striebro
Čo najvzácnejšie bude pre túto siluetu?

Zamyslene sa krčím v šere,
Keď mizne postava s úsvitom.
Otváram oči, však pomyslenie hreje
Ohňom, horiacim v srdciach ľudí,
Čo zapáli život pochmúrny, sivý.
Aj ten čo žiť musíme,
Keď ráno sa zo snov prebudíme.