Drahokam

Drahokam

Prvá kapitola

Vietor pohráva sa s korunami stromov,
šumenie lístia ozýva sa naprieč horou,
nebo sivé a zamračené
je búrkami-bleskami zmrzačené.

V hĺbke lesa, na okraji pri bažine
čupí vec, ktorá sotva zostáva nažive
– nemá nosu, hlasu, dychu ani očí –
prekvapí ju, keď ju vôbec niekto zočí.

Nepriaznivé počasie ju netrápi, ani náhodou.
Ponuré prostredie a hrôzostrašné tiene lesných tvorov
ju nevystrašia, nenaplašia ani nezmrazia na kosť.
Zdalo by sa, že dokonca víta ich prítomnosť.


Na prvý pohľad vec to obyčajná
– sivá, lesklá, občas zakrivená.
Možno trochu nudným pôsobí dojmom,
taká vec, ktorú našiel by si dvojmo či trojmo.


Druhá kapitola

Vietor pretrváva, byle sa kníšu,
každé divé zviera si hľadá svoju skrýšu,
všetko uteká pred pochmúrnou oblohou.
Len jedna vec ostáva v hline a nie hlboko.

Nezdá sa byť ničím výnimočný,
tvrdí, že nie je na nič užitočný,
že nie je ho treba na tomto svete
– kameň, ktorý len zablysne sa na dennom svetle.

„Som len bezvýznamný skaly kus,
to vie každý, aj z farmárskeho dvora hlúpa hus.
Nevýrazný šuter, šedá hmota...
atraktívnejší je aj kôl z dreveného plota!

Keby som sa aspoň trochu podobal
na drahé kamene, farebne sa ligotal,
bol obrúsený, menovaný ako diamant
možno jagal by som sa na zlatom prsteni – briliant.

Možno bol by som súčasťou kráľovskej koruny,
možno zdobil by som dievčenské brošne či náramky,
možno vystavili by ma ako v múzeu exponát...
No som aký som a neverím na zázrak ani nový zajtrajšok,
ktorý dokázal by ma zlepšiť – zmeniť môj všedný zovňajšok.“


Tretia kapitola

Vietor už zúri, láme konáre sťa krehké paličky,
pri bažine len čaká a sedí si kameň maličký,
uvažuje, či vôbec hora niekedy utíchne
či radšej zaborí sa do zeme a naveky si oddýchne.

Keby teraz podarilo sa mu zarásť machom,
sčernieť, rozpadnúť sa... nebolo by to so strachom,
na prach sa obrátiť, na zrnká jemné
a v zemine zhniť. Pozdraviť útroby temné.

„Neskoro je, na nič nie som dobrý,
víchrica pokračuje, neustále ma morí.
Vyjde vôbec slnko niekedy ešte?
Zviera ma skľúčenosť ako zlovestné kliešte!“

Zúfalstvo neisto klusá ako zatúlaná laň,
stretáva bytosti. Niektorým len oblíže dlaň,
no žiada ich splatiť svoju nezmyselnú daň,
niektorým sa dokonca do prstov zahryzne...
Keď necháš ju hodovať na vlastnej mysli,
len tak ľahko ti už zo života nezmizne.


Štvrtá kapitola

Vietor už utícha, koruny stromov sa kolíšu,
do kôry sa záhyby ako vrásky zapíšu
nepriaznivé škaredé podmienky.
A zostanú na to len spomienky.

Rosa kvapká z mokrej trávy
na kameň, ktorý kyslo sa tvári.
„Už je to tu. Už slnko vychádza.
Na mňa však osamelosť ešte viac prichádza.“

Všetci už zabudli, no on jediný nie,
všetci idú ďalej, no on jediný je
na mieste. Z hliny bahno stalo sa.
A pokojné ticho nie je také, aké najprv zdalo sa.

Zvieratá šantia, vtáčiky čvirikajú,
rodiny sú na túre a deti vykrikujú,
len kameň obďaleč postáva.
A sám aj naďalej ostáva.


Piata kapitola

Vietor už utíchol, vonku je teplejšie.
Dieťa rodičom ušlo do hory hustejšej,
dievčatko nesmelé, a predsa za každé dobrodružstvo
skúmalo dutiny stromov a lesné obyvateľstvo.

Listy a voňavé kvietky zbieralo,
na čistinke, kde plno hmyzu na záružlie sa zbiehalo.
Zahliadla blízko čudesnú bažinu ako noc tmavú.
Najprv kameň nevidelo, no kameň videl dievčinu hravú.

„Zostaneš určite prehliadnutý aj ďalej,
nerob si planú, zbytočnú nádej!“
Takéto myšlienky behali mu hlavou...
... vtom dievčatko ho zdvihlo a utekalo za mamou.

„Aha, tento kameň vyzerá celkom ako náš nový dom!“
kričala dievčina, keď bežala naspäť medzi stromovým radom.
Hrdo mame malú šedú skalu ukázala.
Tá usmiala sa, no zostať jej už nakázala.

Dievčatko sa však preč už nezberalo,
keďže vo svojom vnútri sa ticho radovalo,
že vystaví si kameň na oblok, kde by sa v lúčoch slnka ligotal
ako drahokam. Niesla ho, na perách jej spokojný úsmev blikotal.

Možno myslíš si, že si len prostý kameň,
no nepekné pochybnosti o sebe zažeň,
lebo aj keď neveríš si – tvoj stav je menný
a vždy sa nájde niekto, pre koho si drahokam cenný.