Bosý a krehký

 

Svetlo… láme sa...

cez praskliny mysle,

ticho šepká mená,

a ja kráčam… bosý…

po moste tieňov,

ktorý nevedie nikam…

len hlbšie do seba.

Listy padajú pozpátku,

vietor spieva obrátené melódie,

hodiny sa krútia…

ako špirály v očiach,

ktoré vidia viac, než chcú.

Mesto spí?

 

Je jej srdce stále hore?

 

Lampy kreslia kruhy…

kroky miznú…

rozpadajú sa

na tisíc tich,

ktoré sa nikdy nezbadajú.

A duša moja…

lietam,

hore? padám?

Zabudnutý na čas…

ponorený do snov,

kde všetko je a zároveň nič.

Nie je tu strach…

len nekonečné možno…

a každá minúta sa rozplýva

ako priesvitný dym,

čo nechce dotknúť reality…

 

Bosý a krehký,

zostávam na hrane ticha,

s očami plnými hviezd,

ktoré sa nedotknú zeme,

ale rozsvietia noc…

aby som sa cítil menej sám.

 

Hmla… hmla všetko objíma,

slová sa lámu,

obrázky sa miešajú…

a ja som…

nie som…

len prúd svetla,

ktorý sa stratí

v hlbinách vlastnej mysle.

 

A vietor… vietor vie všetko,

pretečie cez mňa,

vnára sa do kostí,

nesie zvuky, ktoré nepoznám,

ale predsa rozumiem.

Tieň… alebo svetlo?

Neviem, kde končí ulica

a začína vnútro,

moja myseľ sa rozťahuje

ako hmota, ktorá nechce byť pevná.

 

Hviezdy…

blikajú nahlas,

šepkajú mi mená,

ktoré som zabudol,

a zároveň nikdy nepoznal.

Kroky sa strácajú,

ako voda v piesku,

a ja kráčam…

bez cieľa, bez minulosti,

len s pocitom, že všetko je súčasne,

a nič neexistuje samostatne.

 

Hmla ma objíma,

stáva sa telom,

stáva sa dychom,

stáva sa mnou.

A ja?

Bosý, tichý, prázdny,

stále hľadám…

niečo, čo sa nikdy nenájde,

a predsa…

v tej hmlistote, v tom chaosu,

cítim…

že som presne tam, kde mám byť.

 

A hmla…

tieň nad tieňom,

vietor rozfúka posledné zvuky,

a ja sa stávam…

neviem čím,

neviem kým,

len prúdom,

len tichom,

ktoré dýcha cez mňa.

Svetlo sa láme,

rozpadá sa na fragmenty,

a ja lietam medzi nimi,

bosý, krehký,

bez začiatku, bez konca,

len v rytme vlastného dýchania.

 

Hviezdy…

v očiach, v dlažbe, v hmle,

blíkajú, miznú,

a ja cítim, že všetko je jedno...

čas, priestor, ja…

len nekonečné možno.

Kroky sa stratili,

slová sa rozpustili,

a ja…

ja som iba ticho,

ktoré obklopuje všetko,

ktoré je všetko.

 

A v tom tichu,

v tom prúde svetla a tieňa,

v hmle, čo ma objíma,

nachádzam pokoj,

nie tam vonku,

ale vo mne,

v nekonečnom,

v tom, čo nikdy neprestane byť.