PRÍBEH - 1. časť

Sbírka: PRÍBEH MUŽA, KTORÝ SI PÍSAL PO ZEMI ...

Prológ

Poviem ti podivný príbeh,” povedal blázon vládcovi, vládca mudrcovi, mudrc hlupákovi i priateľovi učencovi. Učenec pri víne neznámemu pocestnému a doma žene, žena priateľkám a milencovi, milenec bláznovi ... Zvedavosť poslucháčov a fantázia rozprávačov ho ešte dlhé roky prenášali z pokolenia na pokolenie, až kým nakoniec vybledol ako svetlo lampy po úsvite nového dňa. A nik už vtedy ani nevedel, kde sa odohral. Či v krajine východu  alebo západu slnka a či v krajine, kde jeho hrdinovia vídavali nekonečnosť mora a výšku hôr alebo iba neohraničenosť zeme a lesov. 

No ani zabúdanie nie je večné a príbeh sa po čase vynáral v mysliach ďalších bláznov. Až kým ho jeden z nich konečne nezapísal. 

Mladík nad mestom

Na vyvýšeninu nad jedným z dávnych sídiel ľudí sa v jedno neskoré ráno dopotácal mladý muž. Bezduchosť v očiach, s ktorou sem prišiel, mu ani pri pohľade na mesto nevymizla a naďalej sa strácala v rovnakej prázdnote z akej z jeho mysle vychádzala. A zrejme iba posledné zvyšky v hlbokom nevedomí ukrytej opatrnosti mu prikázali zostať stáť na strmom okraji vyvýšeniny. Až tam si konečne začal uvedomovať, kde doputoval.

Keď sa však zdalo, že začal konečne jasnejšie vnímať svet naokolo, jeho správanie sa napodiv stávalo ešte viac zmätenejšie. Posadil sa na okraj zrázu a opakovane si dlaňami prekrýval oči, akoby vzápätí po ich odkrytí uisťoval sám seba, že nesníva a že naozaj hladí  na  niečo skutočné.

Náhodný pozorovateľ by však sotva postrehol dačo nezvyčajné, čo by mu pomohlo objasniť mladíkove správanie. Mesto si totiž aj v to ráno žilo svojou každodennou všednosťou. Nezreteľný zvuk rozhovorov z uličiek doliehal až k vyvýšenine a miešal sa tam s hlukom dielní a krikom detí na predmestí. Ženy, sluhovia a otroci niesli nákupy z trhovísk a po neďalekej ceste sa míňali prví obchodníci, pútnici a návštevníci mesta. Na správaní nikoho nebolo badať, že by za dobu, odkedy odišiel, do ich životov niečo neobvyklé zasiahlo. A predsa sa dačo udiať muselo ...

On totiž čoraz jasnejšie vnímal zmeny mesta, ktoré sa mu každým novým pohľadom odhaľovali. Hoci v ňom od narodenia žil a zdalo sa mu, že opustil jeho brány iba nedávno, nespoznával ho. Bolo určite iné, aké si pamätal. Niektoré domy boli ošarpanejšie, iné vymaľované. Mnohé sa dokonca stratili a ďalšie pribudli. 

Keby však  v poslednej dobe nezažil udalosti ešte podivuhodnejšie a neuveriteľnejšie, bol by si myslel, že sa zbláznil. Preto to, čo videl, ho nakoniec postupne upokojovalo. Prekvapenie sa menilo na poznanie, že predsa sa asi len nepomiatol na rozume. Ak by sa totiž vrátil do rovnakého sveta, z akého odišiel, všetko nedávno videné a počuté, by považoval iba za sen či chorobné blúznenie. Teraz mal dôkaz sám pre seba, že to, čo prežil, bola skutočnosť. To, čo hľadal existuje a ... a ONA teda neklamala.

ONA ... Do tváre nemilosrdne šplechnutá voda spomienky ho konečne prebrala do prekvapujúcej prítomnosti.

K nej sa však zároveň pripojila i obava. Čo sa s ŇOU za ten čas, čo tu nebol, stalo?

No aj obavu vzápätí vystriedalo zistenie, ktoré mu opäť ochromilo telo i myseľ. Uvedomil si skutočnosť, pri ktorej si želal, aby všetko, čo prežil, napokon iba blúznením či snom bolo.

Džbán v jeho ruke bol prázdny ...